Sirotka maličká otvorila si očká.Nad tebou znie spev vtákov.
Švitoria, švitoria krásne jak orgán hrá.
ta hudba ma vždy uspáva.
ta hudba ma vždy uspáva.
Tá hudba prírody tak ako džbán vody
prebúdza, občerstvuje
a pritom jemný vánok vokol mňa pofukuje.
Povieva, povieva vetríček teraz z jari
rozcuchá vlasy mi jak lístie na konári.
Tu z konára práve vzlietlo k nebu vtáča
jak príjemne a mekko sa mi po koberci kráča.
Je zelený a sem tam zakvitá,
bojím sa prišliapnuť nejaké to kvieťa.
Tu spod kríka na mňa hľadia fialové očká.
Ach fialka ako rozprávočka.
Ešte sú maličké,
no krásne sú a tá voňa,
to voňa prírody nesie sa lesom tu.
Tu voňu živice cítiť voňu stromov,
čo sa len nedávno prebudili.
Aj prvosienky práve svoj príchod ohlásili.
Slama tak nádherne pod nohami šuchorí
no ešte nepočuť hlas divokej zveri.
Nádherné je kráčať tou prírodou
a kochať sa tou krásou nekonečnou.
Ó les, ty ochranca malých pasienkov a lúk
ochráň ich od trhania od ich múk.
Oni chcú žiť a vo váze hynú
nerobme zo sveta iba pustatinu.
Svet má mať predsa pestré farby,
aby ich zachytil maliar do svojej maľby.
Má spievať a oči sýtiť,
Má spievať a oči sýtiť,
aby ho básnik mohol zachytiť,
ospievať vo svojom chválospeve,
tak ako napíše báseň o krásnej deve.
Veď aj príroda je ako krásne dievča
iba človek čo ju má rád sa jej zalieča,
spieva o nej, maľuje ju verše skladá,
aby nikdy nevyhynula vo svete jej nadvláda.
Jej predsa patrí vláda nie človeku,
Jej predsa patrí vláda nie človeku,
ten by ju predsa zahubil od zárodku.
Preto dajme jej do ruky
korunu i žezlo
a usaďme ju na kráľovské kreslo.
korunu i žezlo
a usaďme ju na kráľovské kreslo.