Skoro pred 3,5rokmi zacala pre nas uplne nova etapa zivota, o ktorej sme nic nevedeli. Jedine vedomosti boli tak nejak vzate z okolia, ale priamy kontakt s malymi detmi som ja osobne nikdy nemala. Obcas nejake to miminko na navsteve u kamaratov, kde sme mali moznost vidiet noseni v satku, spolocne spanie. U inych zase striktne spanie v detskom pokojicku od 3mes. Tak som citala rozne knizky a casopisy a nakupila spustu nepotrebnych veci, iba preto, ze to doporucovali. V tom case som o ziadnom kontaktnom rodicovstve este nic nevedela. Intuitivne som ale citila, ze ja to budem robit inac, nez v tych casopisoch. Prva knizka, ktora ma velmi oslovila bola Najstastnejsie miminko v okoli a to bol taky zaklad, od ktoreho potom vsetko vyplynulo samo. Po narodeni Daninka som uplne prirodzene kojila, nosila podla potreby. Bolo to to uplne najprirodzenejsie na svete, robila som proste to, co som citila. Zo zaciatku s nami casto spaval v posteli, ale inac bol v postielke hned vedla nasej. Aka skoda, ze som sa az po 5mes dozvedela, ze existuje taka super vychytavka, odstranit bocnicu postielky a prirazit postielku k posteli. Od tej doby to bolo uplne skvele, uz som ani nevedela, ze sa maly budil, bol pri mne, tak som ho v polospanku nadherne upokojila. Spolocne spanie s detmi je proste uzasne,a tie rana,ked sa prebudzame su este krajsie.